Z večera z rána
plný buď vína!
Nepiješ-piješ
zo sveta zídeš!
Nemaj ksicht kyslý,
na víno mysli!

Modranské keramické džbánky zdobili aj takéto žartovné nápisy. Veď víno a keramika patria v Modre od veky spolu. Lahodný modranský mok bolo treba v niečom skladovať, do niečoho nalievať a z niečoho aj piť. A všetky tieto nádoby sa prirodzene vyrábali z hliny. V tomto článku vám priblížime čo je modranská keramika a ako vznikla.

História 

Hrnčiarstvo čiže výroba keramiky patrí k najstarším remeslám. Prvým majstrom tohto remesla bol pán Boh, lebo vraj Adama upackal z hliny. Človek stvorený na boží obraz začal hlinu tvarovať približne pred 25 000 rokmi kedy si začal vyrábať rôzne sošky. Archeológovia považujú za začiatok hrnčiarstva výrobu prútených košov vymazávaných hlinou a vypalovaných na ohniskách. Prvé hlinené pece a nádoby sa objavili v 8. tisícročí p.n.l. Veľkým pokrokom vo vývoji keramiky bolo vynájdenie hrnčiarskeho kruhu. Ten bol sprvu poháňaný rukou a objavuje sa v Egypte približne v 5.tisícročí p.n.l. Tak ako sa vyvíjalo ľudstvo, vyvíjali  sa aj technika výroby keramiky a z ručne poháňaného kruhu sa vyvinul kruh kopací poháňaný nohou. Ten funguje dodnes, ale už zdokonalený o elektrický pohon.

Keramika

Keramikou označujeme výrobky vyrobené z hliny, ktoré boli najprv vysušené a následne výpalené v peci pri teplote od 980-1000 °C.

Po prvom vypálení vznikne oranžovo či tehlovo sfarbený črep, ktorý sa označuje aj termínom prežah alebo teracota. Pojmom keramika označujeme teda všetky vypálené hlinené produkty, ktoré môžu byť  glazované ale aj neglazované. Slovo keramika má zrejme svoj najstarší  pôvod v sanskrite, v ktorom znamenal horenie či pálenie alebo stopy ale nájdeme aj  v gréckom slove “keramos”- hlina, či “kerameus“ = hrnčiar.

Majolika

Majolikou označujeme bielo glazovanú a následne farebne dekorovanú keramiku. Takto vyzdobená keramika ide do pece na druhý výpal pri teplote 1000 °C. Výsledkom je vysoko lesklá na bielom podklade dekorovaná keramika. Techniku neprehliadnej bielej glazúry poznali už Egypťania, Babylončania i Číňania. V Európe sa touto cíničito-olovnatou glazúrou dekorovali taniere a džbány v španielskej Malage, holandských Delftách, či talianskej Faenze. V Španielsku takto vyrobená keramika sa vo veľkom exportovala cez ostrov Mallorca do Talianska. Takže etymológia slova majolika odkazuje na známy dovolenkový ostrov Mallorca, ktorého názov sa v španielčine zneje “majorka”. Takáto keramika sa vyrábala v Európe v 15. až 17.storočí a na naše územie ju priniesli Habáni.

Sú hrnčári, sú,
dobrí chlapi sú.
V robotný den pri hline
a ve svátek pri víne.
Ked sa pekne oblečeme,
aj dzifča nás rado príjme.
Sú hrnčári, sú,
dobrí chlapi sú.

Fajansa

Na talianskom území sa však takejto keramike s bielou cíničitou glazúrou hovorí fajansa, čo je zase odvodené z mestečka Faenza v severo-východnej provincii Ravena. Názory na keramické názvoslovie sa rôznia. Podľa keramikára a pegagóga Pravoslava Radu by sa fajansou mala nazývať len keramika s bielou krycou glazúrou a majolikou pestro maľovaná keramika s farebnou glazúrou. Preto sa stretne aj s pojmami majolika alebo fajansa či dokonca maiolica. V Británii totiž nepoznajú pojem fajansa. Bielo glazovanú keramiku vyrábanú v Taliansku v čase renesancie označujú pojmom maiolica. Olovnato-bielo glazovanú keramiku z 19.st. nazývajú majolica. Tajomstvo výroby bielej glazúry sa u talianskych majstrov naučili a na naše územie priniesli Habáni. 

Habáni

Pojmom Habáni označujeme náboženskú skupinu novokrstencov existujúcu v 16.st. vo Švajčiarsku snažiacu sa o reformáciu spoločnosti. Ich vierouka odkazuje na Bibliu a skutky apoštolov. Neuznávali krst pri narodení ale až v dospelosti, preto sa označujú aj ako anabaptisti. Neuznávali cirkevnú ani svetskú moc, žili v uzavretých komunitách a mali spoločné vlastníctvo. Stavali si veľké viacpodlažné domy so spoločným dvorom, kde sa odohrával ich pracovný a spoločenský život. Pomenovanie “habán” sa po prvýkrát spomína v listine v roku 1667. Jedna z teórii pomenovania habánov sa odvodzuje od spojenia   “haushaben”, čiže mať dom. Podľa odborníka na habánsku keramiku Františka Kalesného ide o odvodenie od hebrejského “ha-banim” prekladaného ako pravé dietky božie. Habáni boli za svoje postoje voči cirkvi a vrchnosti prenasledovaní a zo svojej domoviny vyhnaní. Usídlili sa v Nemecku, Rakúsku, na južnej Morave, na Slovensku, Sedmohradsku, v Holandsku, Taliansku a Rusku. Časť ich odišla do Ameriky a Kanady, kde žijú ako odnož habánov zvaných huteriti či amiši. 

Habáni boli veľmi zruční remeselníci ako napr. mečiari, tkáči, stolári, tesári, nožiari, spracovatelia koží, sedlári, kožušníci, keramikári, mlynári, ale aj stavitelia vodovodov, veží a mostov. Moravská a uhorská šľachta si ich pre svoju zručnosť, spoľahlivosť a pracovitosť usádzala na svojich dvoroch.

Habánska keramika

Habánskou keramikou alebo habánskou fajansou označujeme keramiku vyrábanú od 16. storočia na území Moravy, Slovenska a Sedmohradska. Habáni používali štyri základné farby – modrú, zelenú, žltú a fialovú a na zvýraznenie kontúr čiernu farbu. Používanie červenej farby bolo zakázané z náboženských dôvodov. Výrobky môžeme rozdeliť do troch základných skupín. Misy a taniere, džbány, lekárenské nádoby a iné duté predmety a tretiu skupinu tvoria keramické dlaždice. Spočiatku sa Habáni držali prísnych náboženských predpisov, ktoré im zakazovali zobrazovať ľudí a zvieratá. Typickými ornamentmi boli renesančné kvetinové a rozvilinové vzory ako tulipány, granátové jablká, klinčeky, konvalinky a stromy ale aj architektonické a geometrické vzory. Odberateľmi tejto vysoko žiarivej keramiky boli šľachtické dvory.

V 17.st. prichádza k rozkladu habánskych náboženských obcí a od 18.st. hovoríme už o fáze neskorej habánskej keramiky, ktorá je poznačená vplyvom miestnej keramickej výroby. Za posledného žijúceho habána sa považoval keramický figuralista Ignác Bizmayer, ktorému mesto Modra v roku 1994 zriadilo samostatnú galériu. Jej návštevu si nesmiete nechať ujsť. Každoročne sem prichádzajú turisti z celého sveta a obdivujú majstrovské diela, ktoré dostávali do daru prezidentské návštevy. Návštevu môžete absolvovať sami alebo v rámci prehliadky Keramická Modra.

Modranská keramika

V Modre sa keramika vyrábala od nepamäti. Už v 14.storočí sa vyrábala zadymovaná čierna keramika do čiernych kuchýň. Najstaršia písomná zmienka o hrnčiaroch v Modre však pochádza z mestskej knihy z roku 1564. Remeselníci sa najprv združovali v bratstvách a neskôr v cechoch. Hrnčiarsky cech sa spomína v Modre prvýkrát v roku 1636. Hrnčiari vyrábali predmety každodennej potreby a to predovšetkým riad ako hrnce, panvice, krčahy na vodu, džbány na víno, misy, hrnčeky, pekáče, rôzne nádoby, sväteničky, drobné hračky, ale aj kachlové pece. Modra bola aj hlavným strediskom na výrobu hrnčiarskych foriem. Hrnčiari používali bezfarebné i farebné glazúry, najmä zelené, žlté a hnedé. Na dekorovanie sa používali rôzne techniky ako výzdoba farebnou hlinkou, hrebeňom, mramorovaním, či trasakovaním.

 

Modranská majolika

O modranskej majolike alebo fajanse čiže bielo glazovanej keramike môžeme hovoriť až po roku 1830. Traduje sa, že ju do Modry priviezol habán Jozef Kita zo Suchej nad Parnou. Habánsky dvor v Modre síce nebol, ale svoje keramické dielne mali Habáni v okolitých dedinách v Košolnej, Častej, Horných Orešanoch, Dechticiach, Boleráze a Dobrej Vode. Modra ako hrnčiarske stredisko postupne priťahovalo aj habánskych majstrov, ktorí obohatili a zveľadili modranskú keramickú tradíciu. Po zrušení cechov Jozefom II. v roku 1872 však vystala otázka ako a kto bude pokračovať v hrnčiarskej tradícii. Mesto teda v roku 1883 zinicializovalo založenie keramického učilišťa, z ktorého sa postupne stal prosperujúci podnik. V učilišti sa vyrábali rôzne druhy riadu a začalo sa aj s džbankárskym sortimentom. Budova, kde svoju históriu začalo keramické učilište je vyhlásená za technickú pamiatku. Dnes tam sídli hotel Majolika, ktorého súčasťou je aj keramické múzeum so zachovanou kasselskou pecou. V súčasnosti Slovenská ľudová majolika pokračuje v slávnej keramickej tradícii v retro budove z roku 1973. Význam jej historickej a spoločenskej hodnoty bol zavŕšený zapísaním do zoznamu nehmotného kultúrneho dedičstva Slovenskej republiky v novemri 2017. Modranská majolika má stále čo ponúknuť aj mladšej generácií. Okrem tradičných vzorov a ornamentov vyrába nové moderné kolekcie či šperky.

Vzory modranskej keramiky

Slovenská ľudová majolika vyrába keramiku v štyroch tradičných prevedeniach. O histórii a premenách modranskej majoliky si môžete prečítať v najnovšej publikácii Slovenská ľudová majolika v Modre
Ako bonus knižka ponúka originálny obal v štyroch prevedeniach, pričom každý kus prezentuje jeden dekor majolikovej ornamentiky.

Dekor pestrý – obsahuje červenú, žltú, modrú, zelenú, hnedú a fialovú.

Dekor  zelený – málo známy, ale veľmi ľúbivý dekor, ktorý musíte mať, lebo nie je okukaný.

Dekor modrý – modrá farba sa snúbi aj s našim mestom. Viete prečo sa Modra volá modrá?

Dekor habánsky – používa všetky farby farebného dekoru okrem červenej.

Záver

Ak si chcete potočiť na hrnčiarskom kruhu, vidieť najväčšie vozokomorové pece na Slovensku, namaľovať si svoj vlastný hrnček či šperk odporúčame vám zážitkovú exurziu v modranskej Majolike. Šťastné pondelky v Modre sú vhodné pre tých, ktorý radi spoja prehliadku keramickej dielne s prehliadkou mesta, dobrým obedom a pikoškami od lokálneho sprievodcu. Napíšte nám info@modratours.com alebo zavolajte 0903/505152 a my vám radi poradíme aj ďalšie keramické dielne, ktoré môžte v Modre navšítiť.

 

O autorovi

Martina Klúčiková

sprievodkyňa, turistka, svetobežníčka a lokálpatriotka. Prečítajte si viac  ➡️ o mojej profesnej ceste ⬅️

Fotky: Lucia Mandincová, Lucia Pešková, Katarína Hubinská, Tomáš Kaščák